Deset malých černoušků: Inscenácia plná napätia

autor: Peter Stoličný  zdroj: Divadelní noviny SK

      Brnianske Mahenovo divadlo uviedlo ako posledný titul činohernej sezóny 2012/2013 známu detektívku Agáty Christie s názvom, ktorý kedysi puritánski antirasisti považovali za neprijateľný - Desať malých černoškov. Príbeh vychádza z princípu riekanky známej nielen v anglosaskom svete. Postupne sú ľudia likvidovaní podľa „návodu“ z riekanky a nikto takmer do konca nevie, kto je vrahom. Krásne psychologicky vykreslené postavy, napätie a dokonca miestami aj humor, to sú atribúty, ktoré urobili z tejto knihy a jej divadelnej či filmovej adaptácie veľké divácke lákadlo.
      V Brne sa inscenácia volá „ A pak už tam nezbyl ani jeden“. Názov zmenila sama Agátha Christie, keď americkí puritáni neboli ochotní prijať termín „černoško“. Asi sa podľa ich predstáv mala riekanka volať Desať malých Afroameričanov. Toľko teda k nezvyklému názvu inscenácie. (V Európe sa občas objavuje titul pod názvom: Desať malých Indiánov).
      Prestavenie som videl dva dni po úmrtí režiséra hry, slovenského herca, hudobného skladateľa a režiséra Petra Mankoveckého – večer vo foyeri práve vkladali do vitríny hárok s obsadením a bol tam dovetok: „Dnešní představení je věnováno památce režiséra Petra Mankoveckého“.
      Bol to šok, z ktorého som sa nevedel spamätať počas celého večera. Šok o to väčší, čím silnejšie som si počas sledovania hry uvedomoval ako je umne režírovaná, ako sa v nej dobre pracuje s funkčnou scénou, ako používa hudbu (P. Mankovecký ju aj skomponoval) a ako skvelo herci detektívku hrajú. Bol to šok!
      Vtipne kostýmovaná inscenácia (Jana Kuttnerová) sa odohráva vo funkcionalistickej vile kdesi v skalách na opustenom ostrove (scéna Pavol Andraško). Inscenátori zvyknú dej hry rozohrávať skôr v interiéroch anglikánskeho slohu. Ale to zabíjanie niekým, kto berie spravodlivosť do vlastných rúk a trestá vraždou tých, ktorých nedostihla súdna moc - ten príbeh je aktuálny v každej dobe. Interiér funkcionalistickej vily má presklené pozadie, cez ktoré môžeme súčasne sledovať aj „nálady“ prírody - búrku, blýskanie sa, len umocňuje atmosféru tajomného večera a noci. To dáva hercom príležitosť hlboko prežiť všetko, čo sa okolo nich odohráva. A herci to skutočne prežívajú. Netreba ich menovať podľa obsadenia. Desiati „černoškovia“ hrajú svoje role tak, ako ich geniálna Christie napísala. Ak by som mal predsa len vyzdvihnúť niektorého z hercov, tak by to bol Zdeněk Černín v úlohe Sira Wargrave. Je akýmsi samozvaným organizátorom celej skupiny, a tak sa aj správa. Černínovi – ktorý na javisku v poslednej dobe viac režíroval ako hral, je takáto poloha skutočne blízka. A potom Petra Halberstadta, ktorý zaujal svojim živočíšnym herectvom v role trochu excentrického. Alebo Petra Bláhu ako Rogersa ...? Doktor Amstrong Bedřicha Výtiska ...Už dosť. Skutočne všetci hrali výborne. No a hudba Petra Mankoveckého? Ako vždy funkčná, podporujúca atmosféru. 
      Peter Mankovecký, všetci mu priateľsky vravievali Manky, sa objavil v bulletinu Národného divadla v Brne už dvakrát predtým, ako skladateľ scénickej hudby. Teraz prvý raz ako režisér, a určite to nemala byť jeho jediná réžia v tomto divadle. Spokojnosť hercov aj divákov napovedala, tomu napovedala. Žiaľ, bude to naposledy. Všetci sme tým, čo sa stalo, šokovaní. Hoci sa stáva, že umelec dobrovoľne odíde zo života vo chvíli, keď sa mu darí, je dokonca slávny a najviac vážený. Spomeňme si na hudobného skladateľa Jiřího Svobodu. Na režiséra, básnika a scénografa Petra Lébla. Prečo takíto talentovaní umelci dobrovoľne odchádzajú zo sveta? Sú senzibilní, výnimočne citliví a žiaľ, sú obyčajne so svojimi problémami sami, aj keď žijú intenzívny život medzi ľuďmi, ktorí ich majú radi.
      Zomrel Manky (*16. 2. 1968 - †2. 5. 2013). Skutočne veľmi ťažko sa s tým vyrovnáva ... PETER STOLIČNÝ, Brno