Divadlo.sk - Teatrožurnál

10.11.2010

NESRANDOVNE O SRANDE V+W

Jiří Voskovec: Korešpondencia V + W. Dramatizácia: Dora Viceníková. Dramaturgia: Dora Viceníková. Réžia: Jan Mikulášek. Scéna: Svatopluk Sládeček. Kostýmy: Marek Cpin.Hudba: Jan Mikulášek. Premiéra: 5. 11. 2010 v Divadle Reduta (Národné divadlo Brno).

      Pod záštitou Václava Havla bola v piatok 5. novembra 2010 v brnianskom Divadle Reduta (jedna zo scén Národného divadla v Brne) svetová premiéra známej korešpondencie českých komikov dvadsiateho storočia. Dramatizáciu Dory Viceníkovej uviedol na scénu režisér Jan Mikulášek.
      Priznávam, vopred som si nevedel predstaviť, ako môže byť korešpondencia inscenovaná. Bude sa staticky „ťahať z krabice na klobúky“ ako kedysi milostné dopisy G. B. Showa a londýnskej herečky? (V Mestskom divadle v Prahe si v roku 1966 takto zahrali Irena Kačírková a Josef Bek. Napriek nulovej invencie režiséra to bola vďaka vtipným dopisom nádherná, veselá inscenácia.) Alebo to bude typický textappeal, aký kedysi robili Ivan Vyskočil a Jiří Suchý, zhodou okolností tiež v divadelnom priestore s názvom Reduta (išlo o maličkú pražskú scénu)? Nič takého sa v Divadle Reduta v Brne neudialo. A nebola to ani očakávaná „srada“ ako Werich s obľubou humor nazýval.
      Protagonisti Václav Vašák (Voskovec), Jiří Vyorálek (Werich) a Gabriela Mikulková(Zdenička) len v náznaku pripomínali pôvodné postavy. Inak interpreti hrali seba, svoju predstavu o postavách na scéne. A hrali expresívne. Režisér Mikulášek im dovolil (asi skôr ich nútil) dostať sa do rytmizovaného výrazu, ktorý bol často vzdialený realistickému herectvu. Vizuálna skratka, prekvapivé gestá, štylizované polohy na scéne (výborná scénografia Svatopluka Sládečka), ktoré umožňovali pozerať na postavy raz „on face“, inokedy akoby zhora alebo zboku. Tá rôzna „polohovosť“ bola tiež symbolická a prečítal som ju ako rôznosť uhlov pohľadu na známu dvojicu komikov a ich životné situácie.
      A už sme pri koreni problému. Kto by čakal od tejto inscenácie, že bude plná „srandy“, dosť rýchlo prišiel na svoj omyl. Niektorí z divákov skôr, iní neskôr. (Jedné z návštevníkov sediaci na premiére dve rady za mnou najprv všetko pripadalo smiešne. Smial sa pri smiešnom oslovení protagonistov – Môj milý Brumlíku. Smial sa aj na miestach, ktoré boli skôr veľmi čiernym humorom. Nakoniec mu však predsa len došlo, že toto predstavenie sranda nie je a konečne stíchol ...)
      Humor V+W bol vždy apelatívny, spoločensky angažovaný, na náš dnešný vkus možno aj príliš ľavicovo orientovaný. Ale uvedomme si, že to bola Prvá republika a umelecká ľavica okolo Devětsilu (Nezval, Vančura, Taige, Hoffmaister, Seifert). A tam sa zrodilo Osvobozené divadlo. V popredí diváckej veselosti boli ich „forbíny“, kde sa napríklad rozoberal princíp napnutého lana (teoria napnelizmu) a diváci sa váľali od smiechu. Ale samotné ich hry ako Ťažká Barbora alebo Balada z hadrů boli skôr apelatívne. V nich na nevinnom revuálnom podklade vznikala politická satira, či už téma: proletár verzus buržoázia, alebo neskôr apel v tieni rozpínajúceho sa fašizmu (Osel a stín). Človek si však radšej v pamäti pripomína tú „srandu“, a tak v nás zostala predstava V+W ako komickej dvojice z filmov Puder a Benzín či Svet patrí nám, kde sa dvaja nešikovia ťažko predierajú zložitým svetom.
      Mal som to šťastie byť vo Werichovej i Zdeničknej blízkosti v roku 1966, keď som na DAMU inscenoval ako študent jeho rozprávku Princezná kolobežka prvá. Werich mi čítal dokonca úryvok z čerstvého listu spoza „Velké louže“. Akési pasáže nezrozumiteľne odbrblal a čítal iba veselé porovnanie Čecháčka a Američana a chechtal sa pri tom. Tie temné miesta v svojej duši nedával pred návštevou najavo ani doma. A ja hlúpy študentík som netušil, ako veľký Werich trpí. Veď ako môže trpieť autor rozprávok Fimfárum? Veď je to také veselé a láskavé čítanie.
      V Brne sa autori inscenovanej Korešpondencia V+W nedali zviesť na ľahšiu cestu. Na nej by si pripomínali len onú „srandu“, ktorá sa dá zo vzájomného dopisovania dvojice medzi New Yorkom a Prahou vytiahnuť. Naopak, sústredili sa na tragiku osudov V+W. Tá totiž z korešpondencie aj pod istým nánosom akejsi prvorepublikovej dadaistickej štylizácie bolestne vytŕča. Mal som dojem – keď už konečne tá korešpondencia vyšla knižne, že V+W tak trochu písali svoje listy s predstavou, že niekedy možno budú zverejnené. Boli to koniec koncov javiskoví interpreti, ktorí čo robili, robili vždy pre verejnosť. Preto je v ich listoch toľko múdrostí a humorných slovných eskamotérstiev. Ale nakoniec v tej korešpondencii vždy vyjde na povrch tragika doby a ľudí v nej. Osudové sklamania (Voskovcove manželstvá), prvé príznaky duševnej choroby Zdenky Werichovej, rakovina Jana Wericha, alkoholizmus jeho dcéry Janičky a do toho všetkého obrovské klamanie z potlačenia „Pražskej jari“ a z pomalého umierania humanizmu v pôvodnej vlasti. Werich trpel doma (Ach, prečo som to vtedy ako študent na Werichovi nespoznal...), Voskovec trpel v Amerike a listami sa zachraňovali na diaľku. Krátko sa videli vo Viedni, aby sa potom zasa – až do smrti – mohli hladkať a liečiť iba listami.
      Brnianska inscenácia akcentovala práve tie bolestné vnútorné pochody, bolestnú dobu, stávala sa stále apelatívnejšou, gradovala do prestávky tak, že som sa zasa obával, o čom budú, preboha, po prestávke hrať? Ale (vlastne žiaľ) hrali o tom. Tie osudy boli doslova strašné. A divákovi skutočne stískalo srdce pri sledovaní stále sa gradujúceho nešťastia protagonistov. Až v hľadisku Reduty som si vlastne „ na staré kolena“ uvedomil, aká bola klamlivá ona korešpondencia v písomnej podobe. Všetko to nešťastie, tá tragika tam bola. Ale v popredí dominoval – pretože čitateľ to tak chcel – onen slovný werichovský humor a Voskovcove presné postrehy s jemne vulgárnymi poznámkami.
      Dora Viceníková s Janom Mikuláškom dokázali dávkovať situácie v presne stanovených dávkach (akoby ich navážili na lekárnických váhach) a úzkostlivo sa vyhýbali tým „hláškam“, ktoré sa stali až otrepané. Takže, keď už je z javiska vyslovené: „Když už člověk je, tak má koukat aby byl...“ tvorcovia nedopovedia onú známu Werichovu sentenciu. Pre inscenátorov sú dôležitejšie iné fakty ako bulvarizácia myšlienok V+W.
      Z predstavenia som odchádzal smutný, pretože očakávaný aspoň kúsoček „srandy“ sa nekonal. Ale z predstavenia som odchádzal aj uspokojený z nevšedného umeleckého prežitku. Uspokojený z výborných hereckých výkonov, ktoré sa odohrali na priezračne čistej scéne. Aj inscenácia bola vlastne priezračne čistá. Bola o smútku a o tragike dvoch nádherných ľudí, umelcov, ktorí formovali v 20. storočí „myšlení osvobozené od blbostí“.
      Werich nemal rát tézu zábavníkov: „Ať se děje, co se děje, jenom když je sranda“. Takže v Brne prečítali korešpondenciu V+W múdro a správne.


PETER STOLIČNÝ