Nora, pravá od Matella (Helmera)

Rozrazil online, 15. 12. 2013

V dňoch 1. až 7. novembra to na najmladšej scéne Národného divadla zaváňalo komornými činohrami zloženými z produkcií domácej a hosťujúcej pražskej scény. Redfest už po siedmykrát tradične zorganizovalo Divadlo Reduta. Ako sa na správneho hostiteľa patrí, oficiálne festival otvoril vlastnou premiérou, a to najhranejšej Ibsenovej hry v českom divadle, Nora, Co se stalo, když Torvalda Helmera opustila manželka. Okrem tohto takmer identického podtitulu, ktorý použila Elfriede Jelineková pre svoje voľné pokračovanie hry v roku 1977, má Nora z Reduty s interpretáciou rakúskej spisovateľky spoločného viac, ako by sa nám mohlo na prvý pohľad zdať.  

Obľúbené inscenovanie Nory (nielen) na českých doskách je spôsobené predovšetkým nadčasovosťou diela nemajúceho v čase vzniku obdoby. Zdanlivo jednoduchá fabula o obetavej Nore, ktorú si ale vlastný muž príliš nevšíma, a tak sa jedného dňa rozhodne kapitulovať a opúšťa rodinu, so sebou nesie kritiku meštianskej morálky a inštitúcie manželstva. Ibsen ako autor teda neilustruje, nemoralizuje, ale provokatívne servíruje ozajstný život i so svojou cynickou príchuťou. Pokiaľ má však hra dnes zaujať s rovnakým účinkom ako pri svojom uvedení, vyžaduje si určitú aktualizáciu alebo vyzdvihnutie odkazu so súčasnou platnosťou. Všetky nevyhnutné aspekty dnešného inscenovania dodržiava premyslená dramaturgia Martina Kubrana. Osobitý režijný rukopis Rastislava Balleka, pre brnianskeho diváka nie úplne cudzí (Hořké slzy Petry von Kantové, Reduta, 2006) dáva potenciálnej textovej predispozícii ešte konkrétnejší tvar. Tento slovenský tandem bol svojou poetikou výrazný už počas štúdii na VŠMU, za posledné roky obdržal niekoľko prestížnych ocenení DOS-ky a ich podobné zmýšľanie vyústilo v Brne v koherentnú postmodernú úpravu realistickej drámy 19. storočia.

Najvýraznejším „jelinekovským“ prvkom je práve fakt, že poslaním inscenácie nie je kritizovať spoločnosť cez klasickú výstavbu drámy, ale kritizovať i tradičné dramatické postupy (kompozícia zápletky, modelovanie postáv). Tvorivý tím vzal túto skutočnosť „do hry“ a hyperbolizoval ju v absencii vedľajších postáv, čo odôvodňuje Ballek pragmaticky: „Meštianský interiér Ibsenových drám už dnes neexistuje, ak si ho do dôsledkov odmyslíme, zistíme, že hra má v skutočnosti len dve postavy.“ A tak sme svedkami príbehu pokryteckého manželského páru, ktorého zidealizované okolie i priatelia ostali na stránkach Ibsenovej predlohy a predstavujú sa nám sami, vo svojej ešte väčšej osamelosti. Svojská úprava textu však rešpektuje všetky atribúty diela i s jej podstatným prínosom postáv, ktoré nepatria do Helmerovskej rodiny.

Noru navštívi po 10- tich rokoch ovdovená priateľka Kristína so žiadosťou o pomoc, namiesto toho sa však dozvedá o záchrane Norinho muža Torvalda. Tvorcom sa podarilo v úvode metaforizovať individualizmus Nory nepretržitým prúdom slov, otázok a vlastných odpovedí a rezervovanosť neviditeľnej Kristíny práve mlčaním v podobe nemého publika. Navzdory čitateľnej alternatíve pôsobí aranžmá tohto dialógu mätúco. Pri dvoch na krajoch umiestnených bodových svetlách predstavujúcich Noriné striedavé pôsobisko nie je jasné, kto jej spovedníčku predstavuje. Či sa jedná o diváka jedinca sediaceho na oboch krajoch prvej rady, množinu publika alebo iba všadeprítomný výplod Norinej fantázie. Toto skôr efektné než zmysluplné riešenie osvetlenia rafinovane strieda tieňohra za hlavnou scénou. Ňou riešili zase postavu Krogstaga, aby sa demonštrovala diskrétnosť situácie. Nora si vzala tajnú pôžičku na manželov nutný zdravotný pobyt s fingovaným otcovým podpisom a falšovanie dokumentov považovala za nutné v boji o ľudský život. Došlo však na splácanie dlhov a bývalý Torvaldov zamestnanec Noru vydiera – buď mu zabezpečí opätovné prijatie do firmy alebo sa o jej lži s pôžičkou dozvie manžel. Na základe Noriných reakcií počas telefonátu s Krogstadom je pochopiteľný obsah rozhovoru. Zlatým klincom zástupného zosobnenia sú tri páry malých čižiem, búnd a rukavíc zastupujúcich deti. Keď sa s nimi Torvald hrá na strieľačky, tragikomický ráz rodinnej pretvárky zrazu dostáva ešte patologickejšiu podobu.

Aby absencia postáv nepoškodila atraktívnosti hry, je potrebná okrem šikovných riešení ich nahradenia tiež zomknutosť dvoch zvyšných dramatických osôb. Používaním dômyselných mizanscén, ako je napríklad hranie en face smerom k publiku, nepozeranie sa do očí (až do zlomového momentu Norinho odchodu) umocňuje réžia ešte väčšie odcudzenie a vzájomnú nekomunikáciu postáv. Tento motív sa projektuje najmä vo vyhrotených situáciach, keď medzi postavami dochádza k ostrej konfrontácii. Najucelenejšiu podobu má práve vo chvíli Krogstadovej obhajoby, karhajúci Torvald sa vysmieva naivite Nory, dohovára jej i útočí, pri tom však znie, ako keby sa iba rád sám počúval. Ona svoj ostych a naučenú ignoráciu demonštruje šplhaním na požiarne zábradlie pred pravým portálom, neustálym prezliekaním sa, vyzúvaním a pubertálnym fajčením v zakuklenej polohe. Jej infantilnosť v podaní Evy Novotnej neprekračuje únosnú mieru serióznosti. Práve v spomínanom monologickom dialógu s Kristínou pomaly popúšťa uzdu expresívnejšiemu prejavu, z minimalistického neurotického gesta sa stáva agresívne búchanie o zem a kopanie do prázdnej misky pre psa, akoby slová nestačili na vyjadrenie boja samej so sebou. Táto miska na scéne nefiguruje náhodou, ale ako metafora „hladnej myšky“, ktorú jej pán už nekŕmi, nevšíma si ju, akokoľvek sa ho snaží zaujať. Zvieracie pripodobenie vrcholí jej zautomatizovaným akrobatickým tancom myši, čomu nasvedčuje dlhý chvost a volánový kostým s maskou evokujúci figurky z commedie dell´arte. Jej rezignáciu posilňuje Torvaldov moralistický monológ o Krogstagovej skazenosti, ktorý vyznieva diktátorsky bezohľadne vo všetkej svojej ohavnosti. Petr Halberstadt v kontraste s Novotnou uchopil manžela ako pokojného a rozhodného „white colour“ úradníka prenášajúceho si svoju kanceláriu s notebookom, kufríkom a rodinnou fotkou aj domov. Táto poloha mu nesmierne sedí, dokonca i v momente, keď si uvedomuje koniec vzťahu. Po tejto peripetii vzbudzuje ešte väčšiu ľútosť ako malý chlapec žobrajúci o návrat svojej obľúbenej hračky.

Vianočnú atmosféru výtvarne stvárnil Stefan Milkov. Viac ako samotné rozmiestnenie scény a životných priestorov jednotlivých postáv je pozoruhodná postupná premena scény korešpondujúca s odhaľovaním charakterov a pretvárky. Na začiatku zakonzervovaný nábytok vo fóliach, farebné vianočné ozdoby a zimné oblečenie poukladané v kufri, postupne však neporiadok a chaos zapĺňujúci takmer celé javisko. Počas záverečnej koledy Nesieme Vám novinu (pieseň zaznela i na začiatku) padá igelitový záves spustený po celej dĺžke horizontu a šokuje nás podobizeň sochy slobody pripomínajúcej diabla. K tomu prichádzajú postavy troch kráľov s obrovskými bustami na hlavách a napokon „pricvála“ vykúpená Nora s anjelskými krídlami na jednorožcovi.

Triumfálnym záverom môže Ballek vzbudiť i vlnu nepochopenia, nakoľko ide o pomerne patetickú víziu Norinej budúcnosti. Inscenácia to ale bez problémov znesie, nakoľko sa počiatočná utópia citlivo vyvíja k jej štylizovanejšej forme postupne celým predstavením. Tento ambiciózny čin Reduty je chvályhodný, zároveň ale podtitul „Co se stalo, když Torvalda Helmera opustila manželka“ je skôr lákadlom. Škoda , že okrem záverečného surrealistického spodobenia nezašli tvorcovia ďalej a nechali nás v tomto ohľade lačných.

                                   Olívia Fantúrová, Rozrazil online, Divadelní nonstop, 15. 12. 2013