Romeo a Julie Starí mlčia, mladí sa nenávidia

autor: Peter Stoličný zdroj: divadlo.sk, září 2012 

Prvou premiérou novej sezóny v Mahenovej činohre Národného divadla v Brne bola klasická hra veľkého anglického dramatika. V ostatnom čase sa človek až bojí ísť na Shakespeara, aby ho neprekvapili rôzne inovácie, od džínsového predstavenia s rockovou hudbou, po prekrútené výklady a deje. Našťastie v najnovšej brnianskej inscenácii tejto tragédie rozhádaných rodov sa nič podobné nestalo, aj keď o niekoľko zaujímavých inovácií núdza nebola. Režisér (a pôvodným povolaním herec) Zdeněk Černín, známy v Brne predovšetkým z inscenácií v Mestskom divadle, sa aj teraz oprel o svoju hereckú skúsenosť a jeho poňatie hry vychádza predovšetkým z hereckého výkladu. 

Rozhádaní Montekovci a Kapuletovci sú v jeho koncepcii predovšetkým rozhádaní mladí členovia rodín. Otcovia sa iba mlčanlivo prizerajú, ako sa v ich deťoch búri a pení horúca krv. A keď už dochádza k známym tragickým udalostiam, sú to opäť mladí, ktorí sa neúspešne snažia zastaviť vášne. Mladí spúšťajú krvnú pomstu a starí, Montek s Kapuletom, sú akoby mlčiacimi divákmi tej hrôzy. Je to teda hra o mladej vášni a o tragédii z vášne, ktorá sa zasa týka predovšetkým mladých.
      

Pravdepodobne úmyslom inscenátorov bolo obrátiť sa týmto výkladom Romea a Júlie na mladšie publikum. Veď návštevnosť tohto segmentu divákov je stále nižšia než by si v divadle želali. A treba konštatovať, že toto „nasmerovanie“ na mladšiu generáciu sa vydarilo. Bez zbytočného „podliezania latky“ v kostýmoch a v lexike. (Vydarený preklad Martina Hilského.) Krvavá scéna Daniela Dvořáka aj sugestívna hudba Davida Rottera umocňovali celkové vyznanie tragédie. A ako už bolo povedané v úvode, je to predovšetkým herecké divadlo. Mladí protagonisti, Magdaléna Tkačíková (ročník 1988) tretím rokom členka činohry NDB už ukázala svoje herecké nadanie v Radúzovi a Mahuliene, alebo v komédii Revizor. Júlia, citlivá, krehká a milujúca, je zatiaľ jej najväčšia a najvýraznejšia úloha. Partnerom bol Jakub Šafránek ako Rómeo (tiež ročník 1988). V Národnom divadle je už štyri roky, zahral si Cleánta v Lakomcovi, Kristiana v Cyranovi, dokonca aj mladého Karla Gotta v divadelnom projekte Zaslíbení (o láske H. Maškovej a J. Štaidla). Aj v jeho prípade platí, že rola v Shakespearovi bola určite zatiaľ vrcholom hereckej produkcie, ktorú ponúka (hoci zaľúbený Kristian mu bol veľmi blízky). Je to jednoducho krehký milovník, ktorému držíme palce aj keď vieme, ako tragicky skončí. Ďalší protagonisti boli rôzne výrazní, nielen preto, že by sa nevedeli presadiť. Predovšetkým to bol určite citlivý režijný zámer, v ktorom sú rodičia takpovediac v úzadí a naopak v popredí sú akcie a vášne (Merkucio Petra Halberstadta, Tybalt Petra Bláhu). Jedinou výnimkou bol otvorený priestore pre dojku, tragicko-komickú postavu v hre, ktorú si naozaj s chuťou zahrala Tereza Groszmannová. Ostatní herci bez výnimky hrali svoje party úmerne k poslaniu hry, všetci „slúžili“ výkladu tragédie. 

Mahenova činohra zrealizovala Shakespeara skutočne na špičkovej úrovni. Poslanie - osloviť mladšiu divácku generáciu sa tiež podarilo. Inou otázkou je, či sa tí „oslovení“ skutočne do divadla pohrnú. Marketing divadla robí, čo môže. Dostatočne o inscenáciách informuje, kvalitne komunikuje s médiami i na sociálnych sieťach. Je však otázne, či mladého diváka dokáže odtrhnúť od facebooku a twitteru. Osloviť ich do tej miery, aby mladí opustili virtuálny svet a fyzicky prišli do divadla.